20 týždňov do prezidentských volieb

Autor: Martin Dubéci | 6.11.2013 o 9:40 | (upravené 6.11.2013 o 9:51) Karma článku: 10,92 | Prečítané:  2222x

Do volieb ostáva približne 20 týždňov. Je dobré začať rozmýšľať strategicky nad tým, čo od týchto volieb môžeme očakávať a aká by mohla byť optimálna stratégia, ktorá by pravicu mohla priviesť k výhre.

Prezidentská história

Účasť v prezidentských voľbách bola zatiaľ stále nižšia ako v parlamentných. Okrem prvých priamych volieb, kde sa ešte súťažilo s emocionálne nabitým Vladimírom Mečiarom, sa účasť nepohybovala nikdy nad 52%. Jav je to mierne kontraintuitívny, lebo sa jedná o jediné celonárodné personalizované voľby s jasným kandidátom. Zrejme prezidentský úrad naozaj doteraz nevyvolával také emócie. Priestor na zvýšenie volebnej účasti existuje.

Podpora kandidátov pravice v prezidentských a parlamentných voľbách ostáva zhruba konštantná. K naozaj silným výsledkom pravice došlo len v dvoch prípadoch. V druhom kole 2009, kedy Iveta Radičová zvýšila počet pravicových hlasov o takmer 175 tisíc.  Najlepším výsledkom bol rok 2010, kedy sa sa podarilo pravici vyskladať 1,2 milióna hlasov. Dokonca aj výsledok volieb z roku 2012 nie je úplný prepadák (60 tis. menej ako Radičová II. kolo), lebo odliv voličov SDKÚ a SaS bol dorovnaný protestným voličom OĽaNO (ktorého pracovne zatiaľ nechajme v pravicovom tábore, i keď je to samozrejme komplikovanejšie).

Pozn.: Pravica (Strany alebo kandidáti pravicových koalícií a OĽaNO), ľavica (SMER,HZDS,SNS a ich kandidáti). Áno, kategórie nepomenuvajú politicko-filozofický obsah, ale sú len pracovnou nálepkou dvoch politických táborov.

Považujme teda voľby 2010 za ideálny prípad. Čím sú zaujímavé? Kľúčom viťazstva pravice bola mobilizácia voličov, ktorí ju dovtedy nevolili. SaS pritiahla mladých a do rovnice pravice pridala euroskeptické a anti-systémové krídlo. SDKÚ potiahla solídny výsledok z prezidentských volieb a dobre skórovala v mestách. KDH a Maďari do pravicového tábora následne prinášajú už "len" svojich kmeňových lojálnych voličov. (Ne)schopnosť týchto strán ísť mimo túto skupinu ukazuje aj fakt, že ich počet je temer konštantný.

 

Rok 2012 ukázal, že protestné hlasy majú svoju výživnosť a môžu sa stať súčasťou pravicovej rovnice, keďže zachytili kopu hlasov, ktoré by inak ostali asi "doma". Kolaps podpory SaS a SDKÚ vieme asi vysvetliť Gorilou a spackaným hlasovaním o eurovale. Je však nepravdepodobné, že by sa voliči týchto strán otočili k ľavici, alebo nikdy nevolili. Zrejme sa nájdu opäť v týchto stranách alebo v novom subjekte (NoVa?).

Plná mobilizácia

Na rozdiel od parlamentných volieb, kedy je podstatný sumárny výsledok všetkého nad 5%, ktorý sa aj tak vyskladá do koalície v NR SR, je v prípade prezidentských volieb podstatné aj relatívne umiestnenie kandidátov - kto sa umiestni druhý v prvom kole a koľko hlasov získa oproti svojmu súperovi v druhom.

Moja hypotéza teda znie, že ktokoľvek sa bude chcieť postaviť kadidátovi SMER-u, bude musieť v sebe skĺbiť čo najviac z viťazných charakteristík volieb v roku 2010. Prilákať veľký počet tradičných nevoličov, protestných voličov, prilákať späť stratených voličov SDKÚ a udržať (neodpudiť) si podporu tradičných voličských segmentov pravice (okrem iného, či sa nám to páči alebo nie, kresťanských demokratov a Maďarov). Ako z tohto pohľadu vychádzajú ohlasení a potenciálni kandidáti?

Pravicové primárky

Ján Čarnogurský má mimoriadne silnú pozíciu v radikálnejšom krídle kresťanskej demokracie, ale to, aby ho volili voliči z ostatných segmentov, je ťažko predstaviteľné. Preferencie Petra Osuského naznačujú, že nemá podporu mimo úzky okruh mestských voličov. Pavol Hrušovský je zaujímavý prípad. Oficiálna podpora zo strany KDH a hlavne B. Bugára mu dáva veľmi dobrý základ do prvého kola. Otázne je, nakoľko bude voliteľný pre voličov pravice, ktorí očakávajú generačnú obmenu. Pre anti-systémových voličov či mladých je to zrejme neatraktívny kandidát. Pavol Hrušovský má dobré predpoklady získať niekoľko stotisíc hlasov v prvom kole (časť KDH a Maďari), v druhom kole to bude mať s mobilizáciou ťažké.

Iveta Radičová, o ktorej sa v poslednej dobe opäť špekuluje ako o kandidátovi, je bezpochyby silným menom, ktoré by prilákalo tradičných voličov SDKÚ a zrejme aj dosť mladých. Jej problémom však je, že ťažko by bolo možné vyhodnotiť reakciu verejnosti na opätovnú kandidatúru a rovnako ako doteraz by sa potýkala s problémom nepodpory zo strany kresťanských voličov. No asi najmenej diskutovanou slabinou je jej schopnosť mobilizovať voličov nepravicového tábora. Ivan Gašparovič proti nej získal v druhom kole viac hlasov ako SMER proti post-gorilovo-eurovalovej pravici. Druhým (tajomne) váhajúcim kandidátom je Milan Kňažko. Opäť, silný základ v podobe dobrej znalosti mena v skupine pravicových voličov 40-ročných a starších. Problémom sú ale mladšie vekové kategórie, kde sa jeho meno vonkoncom nie je až tak známe. V neposlednom rade, ak sa Radičová, alebo Kňažko pridajú k Hrušovskému a Čarnogurskému bude na pomedzí starších voličov KDH,SDKÚ a Mostu tlačenica a masaker v delení hlasov bez akejkoľvek pridanej hodnoty pre pravicu ako celok.

Ostávajú ešte Andrej Kiska a Radoslav Procházka. V prípade Andreja Kisku je ťažké vyhodnotiť jeho schopnosť získať sympatie medzi tradičnými voličmi pravice, pre ktorých môže vyzerať ako prílišný nepolitik a outsider. Zaujímavým kandidátom je pre nevoličov a protestných. Radoslav Procházka má problém s vekom, ktorý môže byť prekážkou pre starších voličov. Silnou stránkou Radoslava Procházku však je to, že je schopný prilákať nevoličov (nové hlasy - pre ktorých je jedinou voľbou), hlasy voličov protestných subjektov a SDKÚ. Je pravdepodobné, že pri dobre vedenej kampani by voliči ostatných kandidátov nemali mať problém dať mu hlas v druhom kole.

Neporaziteľní?

Samozrejme, pravicová súťaž nebeží samostatne. Je veľmi podstatné, čo sa deje v tábore SMERu. V decembri bude konečne vyriešený epický mediálny príbeh posledných dvoch rokov - Bude RF kandidovať? Ak áno, je jasné, že to je silný súper, ktorý urobí z volieb referendum o svojej osobe. Záludnejším kandidátom sa javí niekto z kategórie Miroslav Lajčák, proti ktorému by sa nedokázali tak ľahko mobilizovať hlasy pravice.

Nech urobí SMER čokoľvek, stále platí, že to nie je neporaziteľná strana. Je to strana, ktorá sama drží exekutívnu zodpovednosť, nedarí sa jej znižovať nezamestnanosť a ani z PR hľadiska nemá najlepšiu jeseň (Komjatice, SPP, vládny špeciál). Vládne strany uprostred svojich cyklov bývajú pravidelne penalizované voličmi.

Nato, aby k tomu došlo aj v tomto prípade, sa musí stať nasledovné. Pravica nemôže vystrašene hľadieť na SMER a pustiť sa do nejakých interných sporov o v tomto momente nedôležitých otázkach (ako to bolo s eurovalom či vybrané kapitoly z kultúrnej vojny). Ak bude súťaž o výbere najlepšieho kandidáta (v zmysle strategicky schopného poraziť kandidáta protistrany), voľby sú vyhrateľné.

Nový prezident bude menovať množstvo funkcionárov (už v roku 2014 troch sudcov ÚS, ktorí budú v Košiciach do roku 2026). Ako ukázalo 10 rokov so súčasným prezidentom, je dosť podstatné, či tam bude ďalší človek z vládnej väčšiny. Rovnako to, či tieto voľby budú bratovražedný karambol alebo pozitívny zlom, má aj implikácie pre voľby v roku 2016. Hadám nad tým budú takto teraz rozmýšľať aj všetci zodpovední a v marci 2014 voliči pravice.

Ak sa Vám text páčil, vďaka za podporu na vybrali.sme.sk.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?